SVK-1999-2-004

I. US 30/99

28/06/1999

précis décision abrégée

I. ÚS 30/1999                                                                                   c. 59/1999

K AMNESTII, PRÁVU PREZIDENTA SLOVENSKEJ REPUBLIKY UDELIT AMNESTIU A MOZNOSTI ZMENY AMNESTIE VYHLÁSENEJ V ZBIERKE ZÁKONOV SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným cl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udelit amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto clánku uvedené.

Súcastou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkolvek spôsobom menit rozhodnutie o amnestii uz uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 30/1999, z 28. júna 1999 zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod c. 182/1999.)

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte na neverejnom zasadnutí 28. júna 1999 po prerokovaní návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených T. C., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na podanie výkladu cl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky podal tento

výklad

cl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky:

Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným clánkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udelit amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto clánku uvedené.

Súcastou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkolvek spôsobom menit rozhodnutie o amnestii uz uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Odôvodnenie:

Skupina 37 poslancov NR SR, zastúpená T. C., poslancom Národnej rady SR (dalej len "navrhovatel"), podala 19. 2. 1999 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (dalej len "ústavný súd") návrh na zacatie konania podla cl. 128 a cl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (dalej len "ústava") o výklad clánku 102 ods. 1 písm. i).

Ústavný súd predmetný návrh predbezne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí 4. mája 1999 a prijal ho na dalšie konanie.

Navrhovatel sa vo svojom návrhu v jeho úvodných castiach zaoberal podmienkami jeho prijatia na dalšie konanie, predovšetkým ústavnou podmienkou uvedenou v cl. 128 ods. 1 ústavy z hladiska preukázania, ze ide o "vec spornú" v zmysle citovaného clánku.

K uvedenej casti návrhu zaujal ústavný súd svoje stanovisko rozhodnutím o jeho prijatí na dalšie konanie.

A.

K predmetu konania navrhovatel uviedol: "Predmetom sporu je výklad obsahu cl. 102 písm. i) a samozrejme aj jeho aplikácia.

Predovšetkým ide o výklad spojenia ‚udeluje amnestiu'. Dosial gramatický výklad ako i právno-technický výklad spojenia ‚udeluje amnestiu' bol jednoznacný, nespochybnený, súladne formulovaný a všeobecne uznávaný.

Jednoznacne sa uvádzalo, ba i uznáva, ze amnestia sa svojím výkladom môze týkat agraciácie, abolície a rehabilitácie (pozri ucebné texty: J. Prusák - Teória práva, rok 1995, str. 81). Spôsob realizácie rozhodnutí o amnestii alebo milosti je podrobne upravený v Trestnom poriadku. Dosial sa jednoznacne rešpektuje názor, ze rozhodnutie o amnestii nemôze byt zrušené (pozri Milan Cic a spol. - Komentár k Ústave Slovenskej republiky, rok 1997, str. 376). V takomto zmysle je spracovaný aj výklad k Trestnému zákonu a Trestnému poriadku a súvisiacim predpisom (pozri Kolektív: Trestný zákon, Trestný poriadok a súvisiace predpisy, rok 1994, str. 88 a 89), kde sa jednoznacne vychádza z amnestie ako dôvodu zániku trestnosti.

V aplikacnej praxi sa vzdy zánik trestnosti spojený s udelenou amnestiou rešpektoval. V platnom práve Slovenskej republiky, ako aj v platnom práve iných demokratických právnych štátov niet inštitútu, na základe ktorého by po udelení amnestie bolo mozné zaniknutú trestnost opätovne obnovit. Preto doposial v histórii slovenského práva, ako aj v histórii iných právnych demokratických štátov niet prípadu, ze by udelená amnestia bola zrušená s reflexiou na obnovenie trestnosti. Dokonca aj exprezident M. K., ktorý v kauze údajného zavlecenia Ing. M. K. ml. udelil milost O. F., v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dna 29. novembra 1995 uvádza, ze vyuzil svoje ústavné právo a nariadil, aby za skutky, pre ktoré udelil milost, nebolo proti O. F. zacaté trestné stíhanie s tým, ze toto je v uvedenom rozsahu navzdy vylúcené - § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (pozri rozhodnutie o milosti prezidenta Slovenskej republiky zo dna 29. novembra 1995). Z uvedeného vyplýva, ze teória práva, ako aj právna prax (a to nielen v Slovenskej republike) nepozná moznost - danú právom alebo formulovanú teóriou práva - zrušit amnestiu, a tým zaniknutú trestnost obnovit. Naviac takúto moznost danú ani absurdne rozširujúcim výkladom práva nemozno vyvodit zo ziadneho clánku ústavy a ani zo ziadneho ustanovenia platného práva.

Z gramatického a sémantického hladiska je nevyhnutné rešpektovat aj jazykový výklad spojenia ‚udeluje amnestiu'. Podla Slovníka slovenského jazyka (autor: Š. Peciar a kolektív, vydané SAV, Bratislava 1964, str. 641) význam slova ‚udelovat' spája s významom poskytovat nieco bez náhrady, darovat, uštedrit, dat právo ci oprávnenie na nieco, a to aj vo význame prepozicat titul alebo niekoho omilostit. Teda ‚udelovat amnestiu' si v ziadnom prípade nemozno vylozit ako právo amnestiu zrušit, marit, menit, vziat a neposkytnút. Takéto moznosti teda nevyplývajú ani zo spojenia ‚udelovat amnestiu', ako ani z celého textu cl. 102 písm. i) Ústavy SR.

Vychádzajúc z uvedeného zastávame jednoznacne názor, ze predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky M. Dz. uskutocnil nesprávny výklad cl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a svojím rozhodnutím zo dna 8. decembra 1998 konal v rozpore s cl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý dáva kompetenciu iba na udelenie amnestie, a nie na jej zrušenie v zmysle obnovenia zaniknutej trestnosti. Navyše zastávame názor, ze bol porušený cl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podla ktorého štátne orgány môzu konat iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky prekrocil rozsah kompetencie daný cl. 102 písm. i), z ktorého nevyplýva oprávnenie rušit alebo zmenit amnestiu s úcinkom obnovenia zaniknutej trestnosti. Argumentácia, ze jeho rozhodnutím o amnestii sa otvárajú dvere spravodlivosti, pri posúdení výkladu cl. 102 písm. i) je irelevantná.

Neprijatelné je aj zdôvodnenie vyhlásenia rozhodnutia o amnestii zo dna 8. decembra 1998 c. 375/1998, ze sa vyhlasuje ‚v záujme odstránenia sporov o ústavnost rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 a rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998'. Predsedovi vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky zo ziadneho clánku Ústavy Slovenskej republiky, ani zo ziadneho ustanovenia platného práva nevyplýva oprávnenie odstranovat spory o ústavnost. Ak vznikne spor o ústavnost, iba Ústavný súd Slovenskej republiky je príslušný rozhodnút o spornej veci.

Ústava Slovenskej republiky v cl. 1 zakotvuje, ze naša republika je demokratický a právny štát. Podla cl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je jedným z dominantných znakov právneho štátu (popri dôslednom rešpektovaní cl. 2 ods. 1 Ústavy SR) aj neprípustnost spätnej úcinnosti noriem a rozhodnutí umoznujúcich viest trestné konanie voci osobám pre skutky, ktorých trestnost uz raz z akéhokolvek dôvodu, teda aj z dôvodu udelenej milosti ci amnestie zanikla."

S poukazom na vyššie uvedené skutocnosti navrhovatel navrhol ústavnému súdu podat nasledovný výklad cl. 102 písm. i) ústavy:

"V zmysle cl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky udeluje amnestiu, odpúšta a zmiernuje tresty ulozené trestnými súdmi a nariaduje, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom nepokracovalo, a zahládza tresty. Cl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky ani ziadne iné ustanovenie ústavy alebo zákonov Slovenskej republiky neumoznujú prezidentovi Slovenskej republiky, aby uz udelenú amnestiu po jej zverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zrušil alebo aby obmedzil jej rozsah, aby zrušil jej predchádzajúce rozhodnutie, ktorým boli odpustené alebo zmiernené tresty ulozené trestnými súdmi, alebo aby zrušil predchádzajúce nariadenie, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom nepokracovalo, alebo aby zrušil predchádzajúce rozhodnutie, ze majú byt zahladené tresty po tom, co tieto rozhodnutia alebo nariadenie boli uz zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Takýto postup prezidenta Slovenskej republiky je v rozpore s ustanovením cl. 1, cl. 2 a 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky."

Navrhovatel, ako vyplýva z obsahu jeho podania a z dôkazov, ktoré pripojil k svojmu návrhu, za "štátny orgán, ktorý si podla neho nesprávne vykladá ústavný zákon", oznacil predsedu vlády Slovenskej republiky M. Dz., vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky v zmysle cl. 105 ods. 1 ústavy.

B.

Predseda vlády Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol:

"1. V zmysle cl. 102 písm. i) ústavy prezident udeluje amnestiu, odpúšta a zmiernuje tresty ulozené trestnými súdmi a nariaduje, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom nepokracovalo, a zahládza tresty.

Podla cl. 105 ods. 1 ústavy, ak nie je prezident zvolený, okrem iného vyplýva, ze výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení prezidenta podla cl. 102 písm. d) az g). V takom prípade môze vláda poverit svojho predsedu vykonávat niektoré právomoci prezidenta.

1.1. Východiskom k úvahám o obsahu právomoci zverenej prezidentovi podla cl. 102 písm. i) ústavy je právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho uznesení z 2. 6. 1993, sp. zn. I. ÚS 39/93, str. 2 - 3, podla ktorého v ústave sú uvedené tri typy formulácií pre úpravu právomocí prezidenta. V prvom prípade ide o výslovne priznané oprávnenie vyjadrené formuláciou ‚môze urobit', napríklad môze rozpustit Národnú radu Slovenskej republiky [cl. 102 písm. d) ústavy], môze odvolat sudcu ústavného súdu (cl. 138 ods. 2 ústavy). V druhom prípade ide o výslovne urcenú povinnost vyjadrenú formuláciou ‚je povinný', napríklad je povinný vypocut stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky [cl. 102 písm. d) druhá veta ústavy]. V tretom prípade ide o formuláciu ‚urobí', napríklad ‚prepoziciava vyznamenania' [cl. 102 písm. h) ústavy], alebo ‚odvolá clena vlády' (cl. 116 ods. 4 ústavy). Táto formulácia nemá jednoznacný obsah. Interpretáciou z nej mozno odvodit oprávnenie, ale aj povinnost. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky je jednoznacné iba vtedy, ked mu ústava výslovne priznáva oprávnenie alebo výslovne ukladá povinnost. V iných prípadoch ústavné postavenie prezidenta treba dotvorit bud interpretáciou právnych noriem uvedených v texte ústavy, alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení ústavy.

Právomoc prezidenta ustanovená v cl. 102 písm. i) ústavy predstavuje formuláciu, ktorá nemá jednoznacný obsah. Interpretáciou z nej mozno odvodit oprávnenie, ale aj povinnost. V zmysle citovaného právneho názoru ústavného súdu ide v cl. 102 písm. i) ústavy o také ustanovenie, ktoré si vyzaduje, aby sa ústavné postavenie prezidenta dotvorilo interpretáciou práva. Hoci ústavný súd výslovne uviedol, ze výkladom práva sa urcuje, ci daná právomoc prezidenta má povahu oprávnenia prezidenta alebo povinnosti ulozenej prezidentovi, logicky mozno z tohto právneho názoru odvodit, ze metódy výkladu práva sú uplatnitelné aj širšie. Napríklad na urcenie okamihu, s ktorým sa spájajú právne úcinky oprávnujúce prezidenta vykonávat svoje právomoci, ako to ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod c. II. ÚS 65/97 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR - 1997, str. 425 - 440).

To znamená, ze aj výkladom práva mozno dospiet k definitívnej odpovedi na otázku, ci rozhodnutie o amnestii alebo milosti je mozné zmenit, resp. zrušit.

1.2. Ústavné právomoci prezidenta Slovenskej republiky mozno rozdelit podla toho, ci sa uverejnujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky na také, ktoré sa v Zbierke zákonov uverejnujú, a na tie, ktoré sa v Zbierke zákonov neuverejnujú.

Podla § 1 ods. 2 písm. b) zákona c. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnujú rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky:

a) o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky,

b) o vyhlásení referenda,

c) o udelení amnestie,

d) o vyhlásení vojnového alebo výnimocného stavu.

Súcastou ústavného stavu je právny názor ústavného súdu vyslovený v odôvodnení jeho uznesenia z 21. 5. 1997, sp. zn. II. ÚS 31/97 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky - 1997, str. 424) o výklade ústavy, podla ktorého pokial ide uz o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to aj iné štátne orgány, ze musí prebehnút. Ústava neumoznuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené.

K dalším trom formám rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky vyhlasovaných v Zbierke zákonov (t. j. o rozpustení Národnej rady Slovenskej republiky, o udelení amnestie a o vyhlásení vojnového alebo výnimocného stavu) sa ústavný súd doteraz nevyslovil.

Z povahy rozhodnutia o vyhlásení vojnového stavu alebo výnimocného stavu však nepochybne mozno odvodit, ze právne úcinky tohto rozhodnutia mozno zrušit, ked pominú dôvody, kvôli ktorým prezident vyhlásil vojnový alebo výnimocný stav.

Ústavný súd vo svojom uznesení z 31. 10. 1996, sp. zn. I. ÚS 61/96 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR - 1996, str. 238, 243), uviedol, ze jediné ustanovenie ústavy limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v slube, ktorý skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky a v ktorom sa zaväzuje, ze svoje povinnosti bude vykonávat v záujme obcanov a zachovávat i obhajovat ústavu a ostatné zákony (cl. 104 ústavy).

Preto len záujmy obcanov, zachovávanie a obhajoba ústavy a ostatných zákonov sú jediné ústavne upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohladnuje pri výkone ktorejkolvek zo svojich ústavných právomocí, tak ako sú upravené v cl. 102 písm. a) az r) ústavy. V tejto súvislosti treba uviest, ze i ked vláda a jej predseda pri zastupovaní prezidenta (§ 105 ods. 1 ústavy) tento slub neskladajú, sú ním, v pozícii povereného orgánu, resp. osoby, viazaní.

Záujmom obcanov Slovenskej republiky je nepochybne nezit vo vojnovom alebo výnimocnom stave dlhšie, ako je to nevyhnutné. Preto v záujme obcanov právomoc prezidenta Slovenskej republiky vyhlásit vojnový alebo výnimocný stav implikovane zahrna aj právomoc prezidenta zrušit rozhodnutie o vyhlásení vojnového alebo výnimocného stavu.

Vyššie uvedené mozno zhrnút tak, ze k právnym úcinkom vyhlásenia rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nemozno zahrnút nezrušitelnost rozhodnutia, ktoré bolo vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

1.3. Pokial ide o skupinu rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky, ktoré sa nevyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, existuje v podstate zhodný stav. Uplatnovanie niektorých ústavných právomocí sa spája s nezrušitelnostou rozhodnutia (ratifikáciu medzinárodnej zmluvy nemozno odvolat; právne úcinky rozhodnutia o ratifikácii zmluvy nie sú absolútne, ale na ich zrušenie je potrebný zlozitý mechanizmus odstúpenia od zmluvy, ktorý ustanovuje medzinárodné právo).

Väcšinu rozhodnutí, ktoré vyplývajú z právomocí prezidenta Slovenskej republiky, ktoré sa neuverejnujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, však môze prezident zmenit alebo zrušit [napr. vyslancov môze nielen poverit, ale aj odvolat - cl. 102 písm. b) ústavy].

1.4. Analýza právomocí prezidenta Slovenskej republiky naznacuje, ze bez ohladu na to, ci sa rozhodnutie uverejnuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky alebo ci sa v nej neuverejnuje, niektoré ústavné právomoci prezidenta implikujú moznost prezidenta zrušit rozhodnutie, ktorým uplatnil svoju ústavnú právomoc, a iné ústavné právomoci takú moznost neobsahujú.

Na identifikáciu tejto moznosti je ústavne významný úcel právomoci, o ktorú ide.

Ústava neurcuje spolocný princíp predpisujúci zrušitelnost všetkých rozhodnutí prezidenta ani princíp vylucujúci zrušitelnost všetkých rozhodnutí prezidenta. Z princípu právneho štátu zaruceného v cl. 1 ústavy ("Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.") však mozno odvodit dominanciu preskúmatelnosti rozhodnutí nad ich nepreskúmatelnostou. V právnom štáte len celkom výnimocne a ojedinele by mali existovat úplne nepreskúmatelné rozhodnutia.

Právomoc prezidenta Slovenskej republiky podla cl. 102 písm. i) ústavy môze byt predmetom úvah z hladiska zrušitelnosti rozhodnutia prezidenta o udelení amnestie v troch typoch situácií:

a) hlava štátu mení vlastné rozhodnutie o udelení amnestie,

b) hlava štátu mení rozhodnutie predchádzajúceho prezidenta o udelení amnestie,

c) hlava štátu mení rozhodnutie parlamentu (vlády) o udelení amnestie, ktorý pred jej zvolaním zastupoval hlavu štátu.

Ak a priori neodmietneme moznost, ze rozhodnutie o amnestii je zrušitelné, potom sa nevyhnutne treba zaoberat otázkou kritérií, ktoré by zmenu, resp. zrušenie rozhodnutia o udelení amnestie odôvodnili.

Slovenská republika je podla cl. 1 ústavy právnym štátom. Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a dalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatnovaní štátnymi orgánmi (rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 22/95, str. 2). Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, ze na urcitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoved (rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. I. ÚS 87/93, str. 3).

Z citovaných právnych názorov ústavného súdu mozno odvodit, ze zrušenie rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o udelení amnestie prichádza do úvahy jedine vtedy, ak kritériá odôvodnujúce zrušenie amnestie budú mat druhovú povahu - na ich základe bude vopred mozné urcit, ze ak sa zopakujú podmienky vedúce k zrušeniu rozhodnutia o amnestii, dôjde k zrušeniu amnestie v rozsahu, v ktorom sa splnili podmienky na zrušenie takéhoto rozhodnutia.

Verejný záujem na zrušení rozhodnutia o amnestii predstavuje prvé a nevyhnutné kritérium, ktoré sa musí preukázat ako predpoklad zrušenia amnestie. Poziadavku verejného záujmu mozno odvodit od princípu právneho štátu ustanoveného v cl. 1 ústavy.

Volby sú základom demokratickej spolocnosti. Na základe dosiahnutých výsledkov volieb dochádza k zmenám vo verejných funkciách, cím sa ovplyvnuje chod celej spolocnosti. Výsledok volieb za urcitých okolností môze viest aj k odklonu od demokratického spôsobu uplatnovania verejnej moci v spolocnosti a v krajnom prípade môze viest aj k nastoleniu diktatúry. Odstránenie nedemokratického spôsobu uplatnovania verejnej moci v spolocnosti, resp. diktatúry sa môze neskôr uskutocnit prostredníctvom štátneho prevratu, ale aj demokratickou cestou - prostredníctvom volieb. Po uskutocnení takýchto spolocenských pohybov ako nevyhnutná vzniká otázka, akým spôsobom sa má udiat náprava rozhodnutí prijatých v predchádzajúcom období. Modelovo mozno uvazovat o riešení ‚hrubá ciara za minulostou' alebo o riešení zalozenom na uplatnení zodpovednosti voci tým, ktorí sa dopustili závazných trestných cinov. Uprednostnenie jedného z naznacených riešení závisí od konkrétnych historických okolností, ale aj od predvídatelného vplyvu nepotrestaných predstavitelov nedostatocne demokratického predchádzajúceho rezimu na budúce dianie v štáte. V prípade uplatnenia ich zodpovednosti miera úcinnosti prijatých opatrení závisí od dlzky casu, v ktorom sa podarí dosiahnut nápravu.

Konkrétne okolnosti, ktoré objektívne mozno identifikovat s verejným záujmom v právnom štáte, odôvodnujú, aby kazdý štátny orgán, ktorý pri uplatnení svojej právomoci vydal rozhodnutie, mohol toto rozhodnutie prehodnotit, vrátane prípadnej zmeny alebo zrušenia rozhodnutia, ci uz vlastného, alebo rozhodnutia osoby (osôb) vykonávajúcej túto právomoc v predchádzajúcom období. Opacný postoj môze viest jedine k zneuzitiu medzinárodného práva (ako je to v prípade diplomatickej imunity bývalého cílskeho diktátora a dnes senátora Pinocheta) alebo vnútroštátne k zneuzitiu ústavného práva. V oboch prípadoch je konecným dôsledkom oslabovanie právnosti štátu.

Vo verejnom záujme teda uplatnenie právomoci zmenit alebo zrušit rozhodnutie o udelení amnestie podla cl. 102 písm. i) ústavy prichádza do úvahy vtedy, ak zmenená spolocenská a politická situácia dovoluje hodnotit pôvodné rozhodnutie ako protiústavné, prípadne protizákonné a zmenou alebo zrušením rozhodnutia sa má nastolit ústavný stav.

1.5. Napriek tomu, ze ústava ani iný zákon Slovenskej republiky v ziadnom svojom ustanovení výslovne neupravuje dôvody a moznosti zrušenia vydanej amnestie, treba poznamenat, ze existujú právne zásady, ktoré sú silnejšie ako nedostatok konkrétnej procesnej úpravy.

Ak protiklad medzi povinnostou rešpektovat výslovné rozhodnutie na jednej strane a základnými princípmi spravodlivosti na druhej strane dosiahol takú mieru, ze rešpektovanie rozhodnutia by pošliapalo zásady spravodlivosti, potom mozno - podla môjho názoru - rozhodnutie zrušit tým istým spôsobom, ako bolo vydané. Uvedený postup by neznamenal opustenie zákonnosti. Tak by tomu bolo, ak by sa amnestia bez dalšieho prestala rešpektovat, ale nie vtedy, ak sa rozhodnutie zruší rovnakou formou, akou bolo vydané pôvodné rozhodnutie.

Inštitúcia amnestie ako ziadna iná norma právneho poriadku nemôze byt urcená na to, aby slúzila bezpráviu. Právny poriadok slúzi spravodlivosti, a nie bezpráviu. Opiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvity a verejný záujem, ktoré v demokratickej spolocnosti urcujú pohlad na spravodlivost. Právo, právny poriadok a jeho nástroje preto musia vyjadrovat snahu o dosiahnutie spravodlivosti.

1.6. Ústava v niektorých ustanoveniach urcuje rezim so zvýšenou ochranou. Napríklad slobodu prejavu a právo na informácie mozno obmedzit jedine, ak sa splnia podmienky cl. 26 ods. 4 ústavy, právo pokojne sa zhromazdovat mozno obmedzit jedine v súlade s podmienkami cl. 28 ods. 2 ústavy, právo slobodne sa zdruzovat je obmedzitelné jedine vtedy, ak sa splnia podmienky cl. 29 ods. 3 ústavy. K takto urceným podmienkam patrí podmienka nevyhnutnosti prijatia daného opatrenia v demokratickej spolocnosti.

Vzhladom na skutocnost, ze rozhodnutie o zrušení amnestie s citovanými právami a slobodami spája ich zásadný význam pre nastolenie a riadne fungovanie demokratickej spolocnosti, podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spolocnosti by mala byt dalšou z ústavy odvoditelnou podmienkou na prijatie rozhodnutia o zrušení udelenej amnestie.

1.7. Ústavný súd vo svojom uznesení z 31. 10. 1996, sp. zn. I. ÚS 61/96 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu - 1997, str. 372), uviedol, ze z celého cl. 102 ústavy, ktorý pod písm. a) az r) upravuje právomoci prezidenta Slovenskej republiky, však jednoznacne vyplýva, ze tam, kde to zákonodarca povazoval za vhodné a úcelné, výslovne stanovil, ze urcité ústavné právomoci môze prezident vykonávat len za podmienok, prípadne spôsobom upraveným bud v inom všeobecne záväznom právnom predpise, napríklad v zákone, ústavnom zákone, alebo aj v inom právnom akte...atd.

Tam, kde to však zákonodarca nepovazoval na výkon dalších ústavných právomocí prezidenta za potrebné, neurcil, ze k ich výkonu je prezident oprávnený len za podmienok a spôsobom upraveným v príslušnej zákonnej ci ústavnej úprave.

V takýchto prípadoch prezident Slovenskej republiky odvodzuje tak spôsob, ako aj podmienky a postup uplatnenia svojej právomoci priamo z ústavy. Ústavný súd preto preskúmal, ci cl. 102 písm. i) ústavy predpokladá existenciu zákona (zákonov), ktorý by mal upravovat podmienky a spôsob uplatnenia ústavnej právomoci prezidenta republiky v nom obsiahnutej, a zistil, ze to tak nie je. Kedze ústavodarca v cl. 102 písm. i) nepredpokladá existenciu zákona, ústavné právo v nom obsiahnuté (vrátane spôsobu, podmienok a postupu jeho uplatnenia) nemozno obmedzit a ani podmienit odvolaním sa na Trestný poriadok, prípadne na iný zákon.

Právomoc priznaná prezidentovi Slovenskej republiky cl. 102 písm. i) ústavy implikovane obsahuje moznost amnestiu nielen udelit, ale aj rozhodnutie o amnestii zmenit alebo zrušit, ak je to potrebné vo verejnom záujme a nevyhnutné na uplatnenie zásady právneho štátu.

Zákonodarca má ústavou danú moznost upravit zákonom podmienky a postup pri zmene alebo zrušení rozhodnutia o amnestii. Podla cl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môzu konat iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Táto ústavná norma zaväzuje prezidenta Slovenskej republiky vtedy, ak bol zákon prijatý. Z cl. 2 ods. 2 ústavy však nemozno odvodit povinnost štátneho orgánu, a teda ani prezidenta alebo dalšieho ústavného subjektu povereného výkonom právomoci prezidenta neuplatnit svoju ústavnú právomoc dovtedy, dokial nie je prijatý zákon urcujúci rozsah a spôsob cinnosti štátneho orgánu.

Neexistencia zákona upravujúceho postup pri zmene alebo zrušení rozhodnutia o amnestii v danom prípade nevylucuje uplatnenie právomoci zrušit amnestiu, pokial sa zmena rozhodnutia o amnestii, resp. jeho zrušenie uskutocní na základe ústavy a v jej medziach.

1.8. Rozhodnutie o udelení amnestie podla cl. 102 písm. i) ústavy sa uverejnuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a má charakter všeobecne záväzného právneho predpisu.

Kazdý všeobecne záväzný právny predpis pritom mozno nielen prijat, ale aj doplnit, zmenit alebo zrušit.

Pokial ústava alebo v súlade s nou prijatý zákon neustanovia inak, právomoc doplnit, zmenit alebo zrušit všeobecne záväzný právny predpis má ten štátny orgán, ktorý daný všeobecne záväzný právny predpis prijal.

1.9. V publikácii "Komentár k Ústave Slovenskej republiky" autorov Milana Cica a kolektívu (Martin, Matica slovenská 1997) bol na str. 376 uverejnený právny názor, podla ktorého rozhodnutie o udelení amnestie nemôze byt zrušené.

Citovaný názor však v súcasnosti stratil aktuálnost, a to v rozsahu tvrdenia o podrobnej úprave realizácie rozhodnutí o amnestii alebo milosti, kedze ústavný súd dna 24. 6. 1998 vo veci vedenej pod c. PL. ÚS 8/97 uviedol, ze ustanovenia § 366 ods. 2 a ustanovenie § 367 zákona c. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s cl. 102 písm. i) ústavy v spojení s cl. 2 ods. 2 ústavy.

Citované stanovisko Ústavného súdu SR rovnako samo osebe nie je dôkazom o mylnosti tvrdenia o nezrušitelnosti amnestie, ale rovnako neslúzi v prospech prevzatia tézy o nezrušitelnosti amnestie bez dalších úvah a analýz. Neopiera sa totiz o ziadne právne alebo logické argumenty.

V súvislosti s prípadným poukazom na význam právneho názoru uvedeného vo vyššie citovanej publikácii je potrebné poukázat aj na názor ÚS SR, ktorý bol publikovaný v odôvodnení rozhodnutia II. ÚS 31/1999-64. V jeho zmysle totiz:

‚Výklad práva podaný v právnej vede nemá záväzný význam na uplatnenie práva ani mu nemozno priznat povahu dôkazu.'

2. Podla cl. V rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov pod c. 55/1998 Z. z. (dalej len "prvá amnestia"), predseda vlády Slovenskej republiky vyuzijúc svoje právomoci podla cl. 105 ods. 1 a cl. 102 písm. i) ústavy okrem iného ako príspevok na dosiahnutie obcianskeho zmieru a v záujme odstránenia mozných zdrojov napätia v spolocnosti nariadil, aby sa nezacínalo, a ak sa zacalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné ciny spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.

Podla cl. VI cit. rozhodnutia predseda vlády nariadil, aby sa nezacínalo, a ak sa zacalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné ciny spáchané v súvislosti s oznámením o zavlecení M. K. mladšieho do cudziny.

Rozhodnutím zo 7. júla 1998 o amnestii, ktoré bolo publikované v Zbierke zákonov pod c. 214/1998 Z. z. (dalej len "druhá amnestia"), predseda vlády V. M. ako zastupujúci prezident opravil svoje rozhodnutie o amnestii z 3. marca 1998, a to nasledovne:

V zmysle cl. I druhej amnestie predseda vlády nariadil, aby sa nezacínalo, a ak sa zacalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných cinov, ktoré mali byt spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.

Podla cl. II druhej amnestie predseda vlády nariadil, aby sa nezacínalo, a ak sa zacalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných cinov, ktoré mali byt spáchané v súvislosti s oznámeným zavlecením Ing. M. K., narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjst 31. augusta 1995.

Následne predseda vlády Slovenskej republiky M. Dz. ako zastupujúci prezident dna 8. decembra vydal rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod c. 375/1998 Z. z. (dalej len "tretia amnestia"), podla ktorého cl. V a cl. VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod c. 55/1998 Z. z. a clánok I a clánok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod c. 214/1998 Z. z. sa vypúštajú.

Zastávam názor, ze v prípade prvej a druhej amnestie V. M. boli splnené podmienky na zmenu jej abolicnej casti, t. j. existovala reálna potreba po jej uskutocnení, podmienená verejným záujmom, ochranou celospolocenských hodnôt a prinavrátením uplatnovania ústavných princípov demokratického a právneho štátu. Treba zdôraznit, ze išlo pritom iba o nevyhnutnú zmenu jej abolicných ustanovení, pricom ostatné ustanovenia ostali nedotknuté.

Uvedené sa domnievam najmä z nasledovných dôvodov:

2.1. Udelenie amnestie patrí k výlucným osobným oprávneniam hlavy štátu. Udelovaním amnestie sa rozumie hromadné odpúštanie a zmiernovanie trestov a právnych následkov odsúdenia. Súcasne zahrna právo nariadovat, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom nepokracovalo, a zahládza tresty. Rozhodnutie o amnestii sa publikuje v Zbierke zákonov. Súcastou tohto oprávnenia je i udelovanie individuálnej milosti, ktorá je aktom individuálnym. Amnestia sa svojím obsahom môze týkat agraciácie, abolície i rehabilitácie. Spôsob realizácie rozhodnutí o amnestii alebo milosti je podrobne upravený v Trestnom poriadku. Vo svojej podstate ide o zásah hlavy štátu do súdnej moci (Milan Cic a kolektív: Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Martin, Matica slovenská 1997, str. 376).

Z doktrinálnych výkladov je zrejmé, ze pod pojmom amnestia sa chápe opatrenie všeobecné, objektívne, týkajúce sa individuálne neurcitých páchatelov trestných cinov urcitého druhu (Slovník verejného práva, diel I., str. 1).

Amnestia sa vzdy vztahuje na konkrétne uvedené trestné ciny alebo tresty.

Z uvedeného je zrejmé, ze prvá a druhá amnestia vo svojich abolicných castiach nezodpovedajú vymedzeniu amnestie, aká sa bezne pouzíva v ústavnom práve. Z uvedeného mozno vyvodit záver, ze bývalý premiér Slovenskej republiky - p. M. nemal právo udelit prvú a druhú amnestiu (v jej abolicnej casti) spôsobom, ako to urobil vo svojom rozhodnutí zo dna 3. marca 1998 a následne aj zo dna 7. júla 1998.

V prípade vyššie uvedených castí prvej a druhej amnestie nešlo ani o amnestiu v právnom zmysle. Ich cl. V a VI, resp. I a II sa vztahuje nielen na neohranicený okruh subjektov, ale najmä na neohranicený okruh konaní.

2.2. V prípade udelovania amnestie sa vzdy rešpektovala zásada, ze prezident ju udeluje pri osobitných a zretela hodných prílezitostiach. Mozno jednoznacne konštatovat, ze do marca 1998 bolo ústavnou tradíciou na území Slovenskej republiky, ze amnestiu udeloval prezident pri prílezitostiach, ktoré boli pre spolocnost v konkrétnom case mimoriadne významné (napr. 12. apríla 1993 prezident Slovenskej republiky pri prílezitosti svojho zvolenia do funkcie, 27. októbra 1988 prezident CSSR pri prílezitosti 70. výrocia vzniku Ceskoslovenska a 20. výrocia vyhlásenia jeho federatívneho usporiadania, 8. mája 1985 prezident CSSR pri prílezitosti 40. výrocia vyvrcholenia národnooslobodzovacieho boja ceského a slovenského ludu a oslobodenia Ceskoslovenska Sovietskou armádou a takto by sa dalo pokracovat az do obdobia prvej Ceskoslovenskej republiky).

Nie je pritom známy ani jeden prípad z ústavnej histórie, v ktorom by v demokratickom štáte vláda zastupujúca hlavu štátu vyhlásila amnestiu iba na základe skutocnosti, ze na nu docasne prešli jej ústavné kompetencie, ako sa to stalo v prípade prvej amnestie p. M. zo dna 3. marca 1998, a následne ju ešte aj v jej abolicných castiach upravovala (dna 7. júla 1998).

2.3. Všeobecne známou skutocnostou je, ze zo spáchania alebo spolupáchatelstva na trestných cinoch súvisiacich so skutkami vymedzenými prvou a druhou amnestiou je podozrivá Slovenská informacná sluzba a jej predstavitelia (riaditel SIS - I. L.), prípadne niektorí štátni a stranícki funkcionári Hnutia za demokratické Slovensko (G. K. - bývalý minister vnútra SR).

S prihliadnutím na túto osobitnú okolnost mozno identifikovat verejný záujem na preukázaní alebo vyvrátení podozrenia v záujme bezpecnosti štátu.

Táto je jednoznacne ohrozená, ak v Slovenskej informacnej sluzbe zostanú pôsobit osoby, ktoré sa podielali na trestnom cine s neprehliadnutelnou politickou motiváciou (obidve rozhodnutia oznacované ako amnestie pritom vo svojich abolicných castiach stavali zásadnú prekázku pre nezávislé vyšetrovanie, odstránenie existujúcich pochybností a nájdenie odpovede na otázky, ktoré hlboko zasiahli do zivota slovenskej spolocnosti).

Rovnako je však na ujmu bezpecnosti štátu stav, v ktorom nedôjde k obnove dobrého mena organizácie s priamou úcastou na zabezpecovaní ochrany bezpecnosti štátu.

Treba tiez uviest, ze vo verejnom záujme bolo a je potrebné prešetrit, ci verejný cinitel vo vysokej štátnej funkcii (minister vnútra SR) sa dopustil spáchania trestného cinu marenia referenda, ktorým došlo k priamemu porušeniu práva obcanov Slovenskej republiky zúcastnovat sa na správe verejných vecí a práva zúcastnit sa referenda (cl. 30 a cl. 94 ústavy). Ústavný súd SR pritom sám viackrát konštatoval, ze konaním Ministerstva vnútra SR v súvislosti s referendom vyhláseným na máj 1997 došlo k porušeniu základných práv obcanov Slovenskej republiky. Iste nemôze byt preto v záujme tých istých obcanov (a ani právneho štátu), aby ciny, ktoré k tomuto porušeniu viedli, sa riadne nepreskúmali z hladiska trestnej zodpovednosti ich pôvodcov.

Kritérium verejného záujme na zmenu rozhodnutia prvej a druhej amnestie bolo teda v okolnostiach daného prípadu jednoznacne splnené.

V záujme splnenia dalšej podmienky - vykonania zásahu do pôvodného rozhodnutia o udelení amnestie iba v rozsahu, v ktorom je zásah nevyhnutný v demokratickej spolocnosti - je potrebné uviest, ze tretia amnestia nerušila prvú a druhú amnestiu v celej šírke, ale vypustil sa len cl. V a VI prvej amnestie a cl. I a II druhej amnestie. Z hladiska právnych úcinkov teda nejde o zrušenie prvej a druhej amnestie, ale o ich zmenu.

2.4. Ak vychádzame zo skutocnosti, ze prezident Slovenskej republiky je povinný pri výkone svojej ústavnej právomoci podla cl. 102 písm. i) ústavy plnit svoje záväzky obsiahnuté v jeho slube podla cl. 104 ústavy, treba uviest, ze prvá a druhá amnestia týmto kritériám podla môjho názoru nezodpovedajú, pretoze neboli vydané ‚v záujme obcanov', ani ‚na dosiahnutie obcianskeho zmieru v záujme odstránenia mozných zdrojov napätia v spolocnosti', ako sa to v záhlaví prvej amnestie uvádza. Všeobecné odsúdenie zavlecenia M. K. ml. do cudziny aj široké negatívne ohlasy na zmarenie referenda jasne vyvracajú tvrdenia o obcianskom zmieri a odstránení napätia. Naopak, rozpory sa tým prehlbili a napätie sa zvýšilo. Amnestie teda neboli udelené ‚v záujme obcanov', ale v zjavnom rozpore s týmito záujmami.

Mozno teda hovorit o zneuzití oprávnenia a o svojvolnom konaní orgánu verejnej moci.

Z histórie nie je známe, zeby niektorý z predchádzajúcich prezidentov zneuzil inštitút amnestie na iné ciele, nez tie, pre ktoré bol inštitút kolektívnej milosti (amnestie) zriadený a ktoré v kazdom právnom štáte sleduje.

2.5. Definícia pojmu amnestia narába s pojmami páchatel a trestný cin. V prípade vyuzitia tohto opatrenia teda osoba, ktorá udeluje amnestiu si musí byt vedomá, ze cin, na ktorý sa vztahuje udelenie amnestie, je cinom trestným.

V tejto súvislosti dávam do pozornosti vyhlásenie popredných predstavitelov vtedajšej vládnej koalície (pocnúc Ministerstvom vnútra SR), ktorí odmietali co i len moznost kriminalizácie skutkov uvedených v cl. V a VI prvej amnestie, resp. cl. I a II druhej amnestie, t. j. skutkov súvisiacich s referendom, resp. zavlecením M. K. ml. do cudziny.

Vyššie uvedenými rozhodnutiami prakticky došlo k uznaniu, ze ciny popísané v uz citovaných cl. V a VI prvej amnestie, resp. cl. I a II druhej amnestie, sú trestnými cinmi.

2.6. Z uvedeného je zrejmé, ze v prípade prvého a druhého rozhodnutia p. M. v ich abolicných castiach, ktoré oznacil ako amnestia, došlo nielen k porušeniu ústavných tradícií, ale aj k porušeniu cl. 1 a cl. 104 ústavy. Okrem názvu nemajú s obsahom a zmyslom amnestie a ani milosti nic spolocné. Dosial nie je z histórie známy ani jeden prípad takého zjavného zneuzitia ústavného oprávnenia udelit amnestiu, ako sa to stalo v prípade uvedených rozhodnutí.

Právny poriadok nepozná inú moznost odstránenia podobných pochybení, nez je autoremedúra. V záujme zachovania právneho štátu bolo preto potrebné, aby prezident odstránil uvedené pochybenia a z textu prvej a druhej amnestie odstránil cl. V a VI, resp. I a II.

3. Argumentom, ktorý v urcitom smere hovorí proti moznosti zmeny, resp. zrušenia udelenej amnestie, je ochrana nadobudnutých subjektívnych práv.

Ochranu nadobudnutých subjektívnych práv je však potrebné plne rešpektovat len vtedy, ak išlo o práva nadobudnuté v dobrej viere. To sa však o páchateloch trestných cinov marenia referenda, falšovania verejnej listiny (vzor hlasovacieho lístka), zavlecenia obcana Slovenskej republiky do cudziny, ublízenie na zdraví, zneuzitia právomoci verejného cinitela ... atd. v danom prípade nedá povedat.

Argumentáciou proti moznosti zmeny, resp. zrušenia udelenej amnestie je teda skutocnost, ze v dôsledku udelenia amnestie je dotknutá osoba oslobodená od trestného stíhania a v dôsledku jej zrušenia by toto ‚oprávnenie' stratila.

Takáto argumentácia je v rozpore s obsahom princípu právneho štátu aj preto, ze dotknutej osobe v plnom rozsahu zostáva právo prezumpcie neviny ako základného ústavného práva, ktorým sa riadi trestný proces. Treba zdôraznit, ze tretou amnestiou nie sú dotknuté základné zásady trestného procesu, akými sú prezumpcia neviny, zákaz reformatio in peius, in dubio pro reo a dalšie, pricom o vine alebo nevine konkrétnych osôb rozhodne nezávislý súd.

V právnom poriadku totiz neexistuje ‚právo na amnestiu', ale jednoznacne sa akceptuje právna zásada, podla ktorej z nepráva nemôze vzniknút právo.

3.1. Nijaký právny inštitút nemá absolútnu platnost, ani absolútnu dominanciu nad ostatnými právnymi inštitútmi. Sféra právnej relevancie kazdého právneho inštitútu je vymedzená úcelom právneho inštitútu. Úcelom právnej normy je urcit stav, ktorý má nastat, co sa má dosiahnut ludským správaním (konaním alebo opomenutím), teda ustanovit, co clovek môze svojou vôlou zaprícinit. Právnou normou nemozno spätne ustanovit (prikázat alebo zakázat), aby v minulosti nieco malo byt. V nadväznosti na úcel právnej normy (právnej úpravy) sa pomocou inštitútu zákazu retroaktivity zarucuje tomu, kto sa v minulosti správal podla práva, ze jeho správanie, ktoré uz nemôze nijako ovplyvnit, sa dodatocne neoznací za protiprávne (aj z tohto princípu však existujú významné a odôvodnené výnimky - napríklad tie, ktoré umoznili konanie Norimberského procesu, ci ovela aktuálnejšie, ktoré boli základom rozhodnutia Snemovne lordov vo Velkej Británii o imunite cílskeho senátora Pinocheta).

Formálnoprávny prístup k tejto otázke môze naznacovat, ze prezident je oprávnený vyuzívat amnestiu podla lubovôle. Materiálnoprávne a dokonca aj historické nazeranie na obsah tohto inštitútu však vedú jednoznacne k odlišnému záveru. V súlade s obsahom princípu právneho štátu je totiz poziadavka, aby pri vyuzívaní ústavných oprávnení prezidenta aj pre neho platili limity a hranice urcené samostatnou materiálnou podstatou základných ústavných princípov.

V tomto chápaní môze preto hlava štátu udelit amnestiu iba v súlade s obsahom ústavného princípu právneho štátu a v rozsahu konania, ku ktorému ho zaväzuje aj obsah jeho prezidentského slubu. Teda iba tak, aby slúzila na prospech všetkých obcanov a spravodlivosti, ktorú v kazdom prípade nemusí poskytovat právny poriadok.

Uvedený spor preto chápem ako hladanie odpovede na otázku, ci môze hlava štátu uplatnovat svoje ústavné kompetencie v podstate lubovolne a ci sa budú rozhodnutia prezidenta hodnotit iba na základe vonkajších formálnych znakov (napr. názvu) alebo ci na ich správne hodnotenie a charakteristiku treba venovat pozornost ich obsahu a súladu so zmyslom, pre ktoré ich ústava utvorila.

Podla všeobecne uznávaného a moderného prístupu k ústavnosti je prezident (podobne ako kazdý iný ústavný orgán) povinný rešpektovat tak formálnoprávne, ako aj materiálne znaky ústavnosti. Navyše sa však od neho ocakáva, ze nebude uprednostnovat urcité partikulárne záujmy ci zvýhodnovat urcité skupiny obyvatelstva a svoje oprávnenia dokáze pouzívat na presadzovanie toho, co sa zvykne tak vzletne oznacovat ako ‚všeobecné blaho spolocnosti'.

V okolnostiach prerokúvaného prípadu navyše rozhodnutie o zmene amnestie nemá povahu retroaktívneho zásahu do právneho postavenia oprávnenej osoby, pretoze obnovenie trestnej zodpovednosti nepoškodilo právne postavenie ziadnej osoby správajúcej sa podla práva.

Únos a zmarenie referenda v case, kedy k nim došlo, boli trestnými cinmi podla Trestného zákona (zákon c. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) platného v právne významnom období. Úcel právneho inštitútu zákazu retroaktivity slúzi na ochranu pred zodpovednostou za správanie, ktoré bolo v súlade s platným právnym poriadkom v case konania alebo opomenutia. Inštitútom zákazu retroaktivity sa však nezabezpecuje ochrana pred správaním, ktoré bolo protiprávne v okamihu, ked sa udialo.

3.2. Pokial ide o otázku právnej istoty, treba uviest, ze právo by malo zlucovat tri hodnoty - spravodlivost, všeobecný prospech (všeobecné blaho) a právnu istotu. Pri rozhodovaní v kazdom konkrétnom prípade je potrebné zvazovat, ci môze potreba právnej istoty prevládnut nad nespravodlivým zneuzívaním právomoci, ktoré nesleduje celospolocenský záujem (analogicky v nemecky hovoriacich krajinách, napr. G. Radbruch: Teória o vztahu zákonného nepráva a nadzákonného práva, prof. Stein, prof. Herzog a další, v anglosaskej oblasti vztah pozitívneho a nadpozitívneho práva, Coke, Dicey, Rehnquist a mnohí další).

V tejto súvislosti je potrebné tiez uviest, ze právo na udelenie amnestie nie je zarucené ústavou a ani ziadnym iným právnym predpisom. Súcastou rozhodnutí Ústavného súdu SR je aj právny názor uvedený v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 8/97 (str. 16), podla ktorého udelovanie milosti sa nesmie stat pravidlom, pretoze by išlo o zrušenie alebo zmenu zákona, ktorá prinálezí moci zákonodarnej. Udelovanie milosti nie je súcastou základných práv a slobôd a nejde ani o právny inštitút, ktorý by si obcan Slovenskej republiky mohol nárokovat.

V ústavnom systéme Slovenskej republiky nie je súcastou základných práv a slobôd právo na individuálnu milost, preto za základné právo nemôze byt oznacené ani právo na amnestiu. Uz Aristoteles pritom konštatoval, ze ‚...právna norma nachádza práve vo svojom všeobecnom charaktere a obsahu vlastné obmedzenia, kedze nie kazdá všeobecná norma zodpovedá presne kazdému jednotlivému prípadu. Milost je preto nástrojom nevyhnutnej opravy (korekcie) právnej normy (zákona) v prípadoch, kde tento právny nástroj, práve vdaka svojim všeobecným formuláciám, zanechal urcité medzery' (Aristoteles, Nikomachische Ethik, V. 14 in Berchtold K., Der Bundespräsident, Springer Verlag, Wien - New York, 1969, s. 281). Nemecký právny teoretik a filozof prof. Radbruch pritom ovela nekôr rovnako konštatoval, ze ‚...akceptovanie milosti i amnestie aj v ústavách moderných demokracií je uznanie toho, ze svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, ale ze existujú aj iné hodnoty, ktoré je niekedy potrebné chránit aj proti právu samotnému' (Radbruch, Vorschule der Rechtsphilosophie, Berlin 1948, s. 25).

3.3. V súvislosti s vyššie uvedenými otázkami právnej istoty, resp. ochrany nadobudnutých subjektívnych práv, treba poznamenat, ze v demokratickom a právnom štáte nie je mozné tolerovat stav, ked predstavitelia vládnej moci zneuzijú inštitút amnestie na to, aby vylúcili trestnoprávnu zodpovednost osôb, ktoré sa podielajú na štátnej moci (zo spáchania trestných cinov, na ktoré sa vztahovala prvá a druhá amnestia je podozrivý bývalý minister vnútra a vysokí funkcionári Slovenskej informacnej sluzby), za trestné ciny spáchané v súvislosti s výkonom verejnej moci v štáte, ktoré majú celospolocenský dopad - t. j. v prípade, ked, zjednodušene povedané, predstavitelia vládnej moci udelia amnestiu vlastne sami sebe. V demokratickej spolocnosti totiz konanie verejných cinitelov a predstavitelov štátnej moci musí podliehat prísnym pravidlám a kontrole zo strany verejnosti, aby sa zabránilo moznosti zneuzívania verejnej moci. Zneuzitie inštitútu amnestie na oslobodenie z trestného stíhania verejných cinitelov vylucuje ich zodpovednost za skutky, ktorých sa dopustili pocas výkonu svojej funkcie. Tento postup je preto v priamom rozpore so základnými princípmi demokratického a právneho štátu.

V danom prípade preto udelením prvej a druhej amnestie predchádzajúcim premiérom Slovenskej republiky - V. M. ako zastupujúcim prezidentom - došlo jednoznacne k zneuzitiu právomoci, ktorá je upravená v clánku 102 písm. i) Ústavy SR.

Rešpektovanie zásad, na ktorých je budovaný kazdý právny a demokratický štát, a dôsledné plnenie obsahu slubu prezidenta preto jednoznacne musí prevládnut nad poziadavkou právnej istoty, ktorá by v tomto prípade zakotvovala stav odporujúci základným demokratickým hodnotám, na ktorých je postavený ústavný systém Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z horeuvedených stanovísk zastávam názor, ze takto zneuzitej právomoci (amnestii p. M. v jej abolicnej casti) bolo potrebné odopriet jej platnost, co sa aj stalo tretou amnestiou.

3.4. V súvislosti s uvedenou otázkou je potrebné poukázat aj na moderný prístup medzinárodného spolocenstva k riešeniu týchto otázok. Zástupcovia clenských štátov zdruzených v Organizácii spojených národov formulovali v Deklarácii Valného zhromazdenia OSN z roku 1992 (Deklarácia OSN c. 47/133 z 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím) základné zásady všeobecného medzinárodného práva zamerané na ochranu osôb pred násilným zmiznutím.

Tento dokument sa pritom odvoláva na ciele Charty OSN (cl. 55), na uznávanie dôstojnosti, rovnakých a neodnatelných práv všetkých ludí ako základu slobody, spravodlivosti a mieru vo svete, na obsah Všeobecnej deklarácie ludských práv, na obsah Medzinárodného paktu o obcianskych a politických právach a tiez na obsah dalších medzinárodných dokumentov. Valné zhromazdenie OSN sa v Deklarácii vyslovilo pre to, aby clenské štáty OSN kvalifikovali ako trestné všetky ciny, ktorých následkom je násilné zmiznutie osôb (cl. 4), a tiez aby osobám, ktoré sú podozrivé zo spáchania trestného cinu únosu, nebola poskytovaná amnestia alebo podobné právne opatrenie, ktoré by im umoznilo vyhnút sa trestnému stíhaniu alebo trestu (cl. 18).

Aj ked rezolúcie a deklarácie Valného zhromazdenia OSN zväcša nemajú charakter samostatných pramenov medzinárodného práva, ich obsah vysvetluje, potvrdzuje alebo formuluje zásady všeobecného medzinárodného práva.

Tieto dokumenty sú preto nielen významným indikátorom prístupu medzinárodného spolocenstva k ochrane ludských práv a slobôd, ale pokladajú sa tiez za vyjadrenie všeobecného súhlasného výkladu platného medzinárodného práva, za potvrdenie všeobecnej platnosti urcitých zásad ci formulovanie nových princípov de lege ferenda.

Slovenská republika je clenským štátom OSN. V zmysle clánku 56 Charty OSN, ktorá bola zverejnená vyhláškou ministra zahranicných vecí c. 30/1947 Sb., sú všetci clenovia OSN zaviazaní postupovat spolocne i samostatne v súcinnosti s Organizáciou, aby sa dosiahli ciele ustanovené v clánku 55, na ktorý sa odvoláva Deklarácia OSN c. 47/133 z 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím.

Mozno preto právom ocakávat, ze orgány Slovenskej republiky si budú vysvetlovat a vyuzívat svoje oprávnenia tak, aby neporušovali záväzky, ktoré prevzala na seba Slovenská republika v súvislosti so svojím clenstvom v Organizácii spojených národov.

Pri rozhodovaní o udelení amnestie z 3. marca 1998 (c. 55/1998 Z. z.) a zo 7. júla 1998 (c. 214/1998 Z. z.) bol preto povinný rešpektovat tieto záväzky Slovenskej republiky aj predseda vlády V. M. a nebol oprávnený udelit amnestiu aj za ciny, ktoré boli ‚...spáchané v súvislosti s oznámením o zavlecení M. K. mladšieho do cudziny' alebo ‚...ktoré mali byt spáchané v súvislosti s oznámeným zavlecením Ing. M. K., narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjst 31. augusta 1995'.

4. Záver Na základe horeuvedeného zastávam názor, ze Ústavný súd Slovenskej republiky by výkladom cl. 102 písm. i) Ústavy SR mal dospiet k záveru, ze rozhodnutie o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky (resp. predsedom vlády Slovenskej republiky ako zastupujúcim prezidentom podla cl. 105 ústavy) vo forme abolície je mozné výnimocne zmenit alebo zrušit, ak jeho obsah je v rozpore so záujmami obcanov Slovenskej republiky, je v rozpore so zachovávaním a obhajobou Ústavy Slovenskej republiky a princípov, na ktorých je budovaná, a ostatných zákonov (ako to navrhujem v úvode svojho stanoviska).

Zastávam názor, ze v danom prípade bolo vo verejnom záujme a v demokratickej spolocnosti nevyhnutné v súlade s obsahom Ústavy Slovenskej republiky vypustit cl. V a VI rozhodnutia predsedu vlády p. M. ako zastupujúceho prezidenta o amnestii z 3. 3. 1998 publikovaného pod c. 55/1998 Z. z., ako aj cl. I a II rozhodnutia predsedu vlády p. M. ako zastupujúceho prezidenta o amnestii zo 7. 7. 1998 publikovaného pod c. 214/1998 Z. z., co sa aj stalo mojím rozhodnutím o amnestii zo 17. 2. 1999 publikovaným pod c. 375/1998 Z. z."

Vychádzajúc z uvedených argumentov podal predseda vlády Slovenskej republiky návrh ústavnému súdu na takýto výklad clánku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR v platnom znení:

"Jediné ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v slube, ktorý skladá a v ktorom sa zaväzuje, ze: ‚Svoje povinnosti budem vykonávat v záujme obcanov a zachovávat i obhajovat ústavu a ostatné zákony' (cl. 104 ústavy).

Preto len záujmy obcanov, zachovávanie a obhajoba Ústavy Slovenskej republiky a ostatných zákonov sú jediné ústavne upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohladnuje pri výkone svojej ústavnej právomoci upravenej v cl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR.

Záujmom obcanov Slovenskej republiky (a tým aj celospolocenským záujmom) je, aby všetky trestné ciny boli riadne vyšetrené a ich páchatelia potrestaní. Tento záujem je nielen vyjadrením demokratického charakteru Slovenskej republiky, ktorá dokáze ochranovat základné práva a slobody svojich obcanov len vtedy, ak bude dôsledne stíhat páchatelov všetkých trestných cinov, ale aj významnou súcastou jej ústavnej charakteristiky ako právneho štátu [obsah clánku 102 ods. 1 písm. i) v spojení s clánkom 104 ods. 1 a s clánkom 1 Ústavy SR].

Ústavný poriadok a trestné právo v Slovenskej republike ako demokratickom a právnom štáte je zalozené na demokratických princípoch, na humanizme a zákonnosti.

Princíp demokratizmu sa pritom chápe aj ako významná záruka práv obcanov, ze verejná moc ich bude chránit proti páchatelom trestných cinov.

Princíp humanity a zákonnosti neumoznuje ziadnemu orgánu verejnej moci zneuzívat akýkolvek ústavný a ani trestnoprávny inštitút svojvolne, ci dokonca stranícky.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu sa milost (amnestia) akceptuje ako nevyhnutný nástroj na vyrovnávanie napätí, ktoré sú neoddelitelnou súcastou kazdého právneho štátu. Rešpektuje sa, ze ich zdrojom je vzájomný vztah medzi jeho dvoma súcastami - princípom rovnosti (ktorý kladie dôraz na rovnaké uplatnovanie právnych noriem voci všetkým) a princípom spravodlivosti (ktorý za urcitých podmienok pripúšta urcitú mieru individualizovaného prístupu).

Kazdé iné pouzitie inštitútu milosti (amnestie) nez to, ktoré sleduje vyrovnávanie vnútorných napätí vznikajúcich vo vnútri právneho štátu a záujmy obcanov na zachovávaní všeobecného blaha, ústavy a právneho poriadku (v prípade ich abolicnej formy napríklad na zabránenie vyšetrenia trestných cinov bez existencie tak závazných dôvodov, ktoré by jednoznacne prevládli nad záujmom verejnosti nad ich vyšetrením, ci na svojvolné a neodôvodnené zvýhodnenie blizšie neurcenej skupiny páchatelov trestných cinov alebo napríklad na ochranu skupiny vlastných politických prívrzencov pred spravodlivým potrestaním za spáchané trestné ciny), preto odporuje zmyslu a podstate tohto ústavného inštitútu, je zneuzitím ústavných právomocí a odmietnutím rešpektovania princípu právneho štátu, ako ho zakotvuje clánok 1 Ústavy Slovenskej republiky."

C.

Ústavný súd pri podávaní výkladu sporného ustanovenia vychádzal z nasledovných úvah:

Obsahom návrhu v znacne zredukovanej podobe je návrh na podanie takého výkladu cl. 102 ods. 1 písm. i), ktorý by vyjadril "zákaz" nakladania s týmto oprávnením prezidenta ohladne udelenej amnestie v zmysle akejkolvek jej úpravy, doplnenia, najmä doplnenia in fraudem, alebo dokonca jej zrušenia. Z takého spôsobu navrhovaného výkladu mozno dedukovat názor, ze pokial ide o udelovanie amnestie, nie je prezident nicím obmedzovaný.

Z vyjadrenia predsedu vlády naopak vyplýva, ze jeho záver o práve zrušit udelenú amnestiu vychádza z imperatívu obmedzeného rozsahu vyuzívania oprávnenia udelit amnestiu, ktoré je dané, resp. limitované niektorými princípmi právneho štátu. Pri ich nerešpektovaní predpokladá zvazovanie "konkrétnych" kritérií a podmienok na takýto postup a povazuje ho za "výnimocný".

Podla cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy prezident udeluje amnestiu, (ktorou)

- odpúšta a zmiernuje tresty ulozené trestnými súdmi,

- nariaduje, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom, ak uz bolo zacaté, nepokracovalo,

- zahládza tresty.

Jednou z podmienok, ktoré musia byt splnené, aby ústavný súd podal výklad ústavného zákona podla cl. 128 ústavy, je praktická realizácia konkrétneho ustanovenia subjektom, ktorý je na to oprávnený, a to kontroverzným spôsobom. Ústava a ústavné zákony tvoriace vrchol v hierarchii právnych noriem sú z hladiska podmienok ich záväznej interpretácie podla citovaného clánku odlišné od ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov iba v jedinom: ich legálny výklad je oprávnený podávat iba ústavný súd. Tento môze podat aj taký výklad sporného ustanovenia, ktorý nebude totozný ani s jednou z verzií predkladaných úcastníkmi. Pritom nemozno hovorit o postupe "ultra" alebo dokonca "extra petitum", pretoze za petit je potrebné povazovat návrh na výklad konkrétneho ustanovenia ústavy alebo ústavných zákonov ústavným súdom (za dodrzania stanovených podmienok) a nemozno ho zamietnut, ak sa ústavný súd s navrhovaným spôsobom výkladu nestotozní. Neopodstatnené návrhy totiz nemôzu prejst cez štádium predbezného prerokovania veci.

Výklad ústavy (ústavného zákona) podlieha rovnakému postupu, aký pri výklade iných právnych noriem pouzívajú iné orgány na to oprávnené. Sú to všeobecne uznávané metódy výkladu práva, uzatvorený súbor poznávacích metód, ktoré v rozsahu pouzitelnosti umoznia blizšie objasnit právnu normu po stránke obsahu, zmyslu a moznosti jej správneho uplatnovania.

Ústavný súd v tejto súvislosti povazuje za potrebné pripomenút tieto skutocnosti:

- všeobecné výkladové pravidlo uvedené v cl. 152 ods. 4 ústavy je mozné uplatnit iba u všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou nizšou ako ústava sama. Skutocnost, ze ústava musí byt v súlade "sama so sebou", vyzaduje zistit, ci existuje jej vnútorná nerozpornost (vnútorná súladnost), a to analýzou právnych úcinkov všetkých jej ustanovení svojím obsahom a právnymi úcinkami podobných s cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Takýmito sú ustanovenia cl. 78 ods. 2, cl. 107, cl. 17 ods. 2 a v širšom kontexte aj cl. 104 ods. 1 a 2 a clánky 105, 106, 107 a 136 ods. 1 ústavy;

- ústavný súd ústavu alebo ústavný zákon a jej konkrétne ustanovenie v konaní o výklad neuplatnuje. Integrálnou súcastou konania o výklad nie sú preto konania, ktoré po jeho podaní môzu, ale nemusia nasledovat;

- ústavný súd podáva výklad ústavy a ústavných zákonov. Výklad opierajúci sa o analýzu všeobecných právnych princípov, hodnôt a cielov demokratickej spolocnosti nemôze prekrocit všeobecný rámec daný ustanoveniami právnych predpisov. O rozsahu jeho pouzitelnosti teda vedome (prípadne aj nevedome) rozhoduje sám tvorca právneho predpisu. Preto tiez miera, akou prihliada na uvedené princípy, nemôze presiahnut hranicu potreby ich zahrnutia do niektorej z uznávaných výkladových metód. Platná právna norma nemôze podliehat pri svojom uplatnovaní (ako poslednom štádiu interpretácie) kritériám významným predovšetkým pri jej tvorbe. Tým sa nemá na mysli, ze ich treba ignorovat v prípade, ak ide napríklad o tzv. indiferentné právne normy. Takou však podla výsledkov jednotlivých metód výkladu clánok 102 ods. 1 písm. i) ústavy nie je;

- odporca, i ked to vo svojom vyjadrení priamo neuviedol, zvolil rozširujúci výklad interpretovanej normy. Východiskom mu bolo právnopolitické hodnotenie situácie, vyvolanej amnestiami udelenými predsedom vlády 3. marca 1998 a 7. júla 1998. Takýto interpretacný výsledok by mohol byt akceptovatelný iba v prípade celkom zjavných nedostatkov tvorby práva, výsledkom ktorých sú nepresnosti, nejasnosti alebo opomenutia v texte. Takéto nedostatky v interpretovanom texte môzu síce stazovat výklad a aplikáciu ustanovenia, nevedú však k moznosti chápat normu extenzívne. Extenzívne chápanie by muselo vyplývat z nezrovnalostí v systémovosti vztahov, ktoré budú rozobraté nizšie, na ktoré ústavný súd nenarazil. Kedze v ústavnom práve rovnako ako v trestnom práve je analógia vylúcená, nemozno povazovat rozširujúci výklad celkovo za prípustný. Najzávaznejším dôvodom vylucujúcim moznost extenzívneho výkladu ústavnej normy je však ústavná direktíva uvedená v cl. 2 ods. 2 ústavy;

- podla ustanovenia § 1 ods. 2 písm. b) zákona c. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa rozhodnutia o udelení amnestie uverejnujú v Zbierke zákonov. Ze môze íst iba o uverejnenie rozhodnutí o udelení amnestie, a nie iných "vyhlásení o amnestii", vyplýva zo znenia cl. 102 písm. i) ústavy [ v platnom znení podla cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy]. Preambuly nie sú esenciálnou nálezitostou ziadneho normatívneho aktu a sú pre posudzovanie jeho normatívneho obsahu bez právneho významu;

- navrhovatel poziadal o výklad cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Ústavným zákonom c. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a doplna Ústava Slovenskej republiky c. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona c. 244/1998 Z. z. došlo k zmene (bod 11), podla ktorej sa doterajší text cl. 102 ústavy oznacuje ako odsek 1 a doplna sa odsekom 2, ktorý znie: "Rozhodnutie prezidenta vydané podla cl. 102 písm. b) a i), ak ide o udelenie amnestie, a podla písm. j) je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo príslušný minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky."

Doterajší text clánku 102 písm. i) ústavy napriek doplneniu odsekom 2 ostal v cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy v platnom znení nezmenený. Výklad oprávnenia prezidenta uvedeného v tomto ustanovení sa preto týka oprávnenia uvedeného pod novým oznacením.

Ústavný súd pri výklade sporného ustanovenia pouzil metódu jazykového, logického, historického a systematického výkladu. Závery získané jednotlivými metódami výkladu sa prekrývajú alebo prelínajú. V konecnom dôsledku je to však potvrdením o ich vzájomnom prepojení, najmä však toho, ze ich výsledky sa vzájomne nevylucujú.

I.

Primárnym objektom výkladu je slovný text právnej normy. V rovine právneho jazyka je jednotnost právneho poriadku okrem iného spojená s konštantnostou významov prisudzovaných jazykovým výrazom.

Špecifickost práva vyplýva aj z miery moznosti formálne presne, jednoducho a jednoznacne vyjadrit oprávnenia a povinnosti predpokladaných úcastníkov právnych vztahov. Prostriedkom na to sú syntaktické, sémantické a pragmatické vlastnosti právneho jazyka.

Výklad cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy sa nemôze týkat iba "abolicnej casti" alebo formy amnestie, ale musí sa týkat všetkých jej foriem.

Za kazdým jednotlivým pojmom tohto ustanovenia je potrebné rozoznávat jeho normatívny obsah.

V slovnom spojení "udeluje amnestiu" došlo k prípustnému hromadeniu scasti rovnoznacných výrazov, pretoze ak je nejaký trestný cin alebo osoba amnestovaná, stalo sa tak preto, lebo amnestia bola udelená.

Pri analýze (výklade) pojmu udeluje, jeho normatívneho obsahu, došiel ústavný súd k zisteniu, ze je jedným z mozných designátov pojmu rozhoduje. Základný pojem rozhoduje ako hyponymum zahrna v sebe i pojem odníma ako další mozný designát. Medzi týmito designátmi existuje zretelná sémantická hranica, ktorú je potrebné medzi nimi viest.

V Synonymickom slovníku slovenciny (Veda, vydavatelstvo SAV, Bratislava 1995) je termín udelit charakterizovaný ako: poskytnút bez náhrady, ako dar, odovzdat do vlastníctva, poskytnút právo, oprávnenie na pouzívanie. Neprijatelný je preto názor, ze by v samotnom tomto pojme mohlo byt implikované právo vziat udelené spät. Tento význam posilnuje slovné spojenie udeluje amnestiu. Normatívnym obsahom pojmu amnestia je nad kazdú pochybnost zánik trestnosti na úrovni právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu bez moznosti podat mimoriadny opravný prostriedok proti nemu, ako aj zánik realizácie dôsledkov trestného stíhania. Podla § 65 Trestného zákona je udelenie amnestie zaradené medzi dôvody zániku nebezpecnosti trestného cinu pre spolocnost. Legálna definícia pojmu amnestia neexistuje, no z doktrinálneho výkladu celkom nepochybne jej uvedený normatívny obsah vyplýva (Slovník verejného práva ceskoslovenského, Brno 1929).

Výklad cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, ktorý by sa obmedzil iba na "abolicné oprávnenie", nemá opodstatnenie, pretoze všetky druhy amnestie sú svojím zmyslom, významom a právnym úcinkom - vytvorením najskôr objektívnej a potom subjektívnej právnej situácie - rovnocenné. Pretoze na tejto skutocnosti nemôze nic zmenit odlišnost týchto druhov amnestie po stránke ich normatívnej podoby, kedze ich právne úcinky sú rovnaké (uz uvedený zánik trestnosti, vykonatelnosti trestu atd.), treba povazovat najmä z tohto dôvodu za irelevantné, akým spôsobom a akou formou sa udelená amnestia alebo individuálna milost dostáva nielen ku svojmu adresátovi, ale aj ku všetkým subjektom, ktoré sú jej udelením viazané. Na druhej strane však uvedená spolocná crta všetkých druhov amnestie dovoluje sústredit sa výlucne na abolicnú formu amnestie, ktorá z hladiska výkladu všetky ostatné formy reprezentuje. Reálne právne úcinky abolície, agraciácie i rehabilitácie nepripúštajú teda v rámci gramatického výkladu moznost ich odlišnej interpretácie z hladiska polozenej otázky.

V súlade s týmto názorom je gramatický výklad textu odpúšta a zmiernuje tresty ulozené trestnými súdmi, rovnako tak textu nariaduje, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom nepokracovalo spolu s oprávnením zahládzat tresty taký jednoznacný, ze o jeho sémantickej, temporálnej a významovej "jednosmernosti" nemôze byt pochýb. Vychádzajúc z tých castí cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, ktoré konkretizujú jej formy, by potom právo prezidenta zrušit amnestiu muselo nevyhnutne mat aj tieto dôsledky: nariadit, aby sa trestné konanie opätovne zacalo, aby sa v zastavenom trestnom konaní pokracovalo, mal by mat moznost rozhodnút, ze amnestiou odpustené a zmiernené tresty ulozené trestnými súdmi sa predsa len vykonajú a ze zahladené odsúdenia sa do uplynutia zákonných lehôt budú vo výpisoch z registrov trestov a v iných dokladoch nadalej uvádzat.

Za správny je potrebné povazovat uz vyslovený názor ústavného súdu, ze výklad ústavy, ústavných zákonov je nutné podávat striktne právne, bez politicky motivovaného sporu (II. ÚS 31/97). Všeobecne mozno pripustit, ze i v spolocnosti so všetkými atribútmi spolocnosti demokratickej existuje politická klíma alebo s benevolentným prístupom k niektorým druhom delikvencie, alebo naopak klíma, ktorá má k niektorým trestným cinom vyhrotený vztah. K prioritným záujmom platným v demokratickej spolocnosti patrí nepochybne záujem na odhalení, odsúdení a potrestaní všetkých trestných cinov. V tomto zmysle nemôze preto byt z hladiska dodrziavania princípov právneho štátu preferovaná iba abolicná forma amnestie. Záujem je i na potrestaní páchatelov, teda na odpykaní trestu. Aj moznosti zmeny in fraudem tých foriem amnestie a milosti, ktoré sa týkajú penitenciárnej a postpenitenciárnej fázy, narázajú na neprekonatelné ústavné i zákonné prekázky, ako o tom bude blizšie pojednávané v casti týkajúcej sa systematického výkladu.

Výsledkom metódy gramatického výkladu je zistenie, ze pojmy zmiernuje a odpúšta tresty ulozené trestnými súdmi a nariaduje, aby sa trestné konanie nezacínalo, alebo aby sa v nom nepokracovalo, a zahládza odsúdenia, nemozno povazovat za sémanticky neostré výrazy, rovnako tak ako za takýto nemozno povazovat zlozený výraz udeluje amnestiu.

V súhrne táto interpretacná metóda vyústila do záveru ústavného súdu, ze cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy priznáva prezidentovi Slovenskej republiky právo amnestiu (milost) vo všetkých jej formách udelit, z jeho gramatického obsahu naopak nevyplýva právo udelenú amnestiu (milost) vziat spät (zrušit ju). Tento záver sa celkom prirodzene týka nielen prezidenta, ktorý amnestiu sám udelil, ale i kazdého dalšieho vykonávatela tejto funkcie.

II.

Právo udelovat amnestiu a milost patrí oddávna k tradicným prerogatívam hlavy štátu. Inštitút amnestie má od zaciatkov svojho vzniku svojich zástancov, kritikov i odporcov. Motívy nesúhlasu s ním vychádzali nielen z rozsahu jeho vyuzívania, ale i jeho samotnej existencie. Podstatnou je však skutocnost, ze inštitút amnestie a milosti napriek rôznorodým modifikáciám, ktorými v histórii svojho trvania prechádzal a napokon pretrval do dnešných cias, je v rôznych podobách zachovaný vo všetkých krajinách, s ktorými je vhodné Slovenskú republiku porovnávat.

Ak venujeme pozornost iba histórii slovenskej (vrátane ceskoslovenskej) štátnosti, je analýza formy a rozsahu ústavného zakotvenia tohto oprávnenia prínosná pre jeho interpretáciu minimálne z jedného dôvodu. Hodnotenie skutocnosti, ze súcasná podoba cl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je v podstate totozná so všetkými predchádzajúcimi úpravami - s výnimkou zákona z 29. februára 1920, ktorým sa uvádza Ústavná listina Ceskoslovenskej republiky - praktický význam nemá. Vyústuje však do konštatovania, ze ani významné spolocenské a politické zmeny pocas existencie našej štátnosti, najmä po roku 1945, nepodmienili vznik zásadne odlišnej úpravy tohto oprávnenia prezidenta. Svedcí to o tom, ze sa nemenili základné podmienky na jeho existenciu a uplatnovanie. Ratio legis ostáva nezmenené: ponechat hlave štátu právo urceným spôsobom a v urcenom rozsahu "korigovat" výsledky uplatnovania súdnej moci.

Zákon z 29. februára 1920, ktorým sa uvádza Ústavná listina Ceskoslovenskej republiky, je inštruktívny predovšetkým z hladiska zaradenia práva prezidenta republiky udelovat amnestiu, odpúštat alebo zmiernovat tresty atd. Toto právo uvedené v § 64 ods. 1 cl. 11 a § 103 ods. 1 a 2 Ústavnej listiny je systematicky zaradené pod "Moc vládnu a výkonnú", predovšetkým však pod "Moc súdnu". Z tohto zaradenia vyplýva jednoznacná orientácia, resp. chápanie inštitútu amnestie ako trestnoprávnej kategórie.

Pozornost si zaslúzi odsek 2 tohto ustanovenia, podla ktorého "tieto práva neprislúchajú prezidentovi republiky, pokial ide o clenov vlády obzalovaných alebo odsúdených podla § 79". V ustanovení § 79 ods. 1 Ústavnej listiny sa hovorí: "Ak poruší predseda alebo clenovia vlády úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti v odbore svojej úradnej povinnosti ústavné alebo iné zákony, sú trestne zodpovední." Takto zvolený spôsob negatívnej enumerácie dokumentuje významným spôsobom moznosti normotvorby, o ktorých mozno všeobecne povedat, ze ich vyuzitie je výsledkom záujmov normotvorcu, zalozených na objektívnych potrebách spolocnosti. Normotvorca si ich uvedomuje v zlozitom motivacnom procese, v ktorom nadobúdajú charakter cielovej orientácie bez ohladu na to, aký stupen právnej sily má konkrétna právna norma. Motívy, prezumpcie a princípy, ktoré viedli po roku 1920, kedy bola Ústavná listina nahradená neskoršími ústavami, neskorších ústavodarcov vrátane tvorcov dnešnej ústavy a jej poslednej úpravy zo 14. januára 1999 (ústavný zákon c. 9/1999 Z. z.) k takej úprave cl. 102 písm. i), ktorý vo svojom znení z moznosti udelit amnestiu nevylucoval ani konkretizované skupiny osôb, ani konkretizované druhy trestnej cinnosti, ústavný súd nezistuje ani nehodnotí. Samotný inštitút amnestie, jeho existencia a uplatnovanie by však bol iluzórny v prípade, ak by sa bezpodmienecne nerešpektovala súdna moc ako jedna zo štátnych mocí. Udelenie a rešpektovanie udelenej amnestie v akejkolvek forme je potvrdením delby moci v právnom štáte.

III.

Z hladiska systematického výkladu je cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy potrebné zaradit do dvoch systémov.

V prvom rade je to systém, ktorý tvorí samotná ústava. Právo udelovat amnestiu patrilo medzi autonómne právomoci hlavy štátu (od prijatia ústavného zákona c. 9/1999 Z. z. ide o právomoc viazanú).

Charakteristika všetkých právomocí prezidenta ani po ich podrobnej analýze a porovnaní nemôze byt smerodajná pre výklad cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Jej výsledkom by totiz nemohlo byt nic iné, ako konštatovanie, ze prezident môze, ale nemusí udelit amnestiu alebo milost v akejkolvek forme (ako o tom napokon uz ústavný súd v iných veciach judikoval).

Podla cl. 101 ods. 1 ústavy: "Hlavou Slovenskej republiky je prezident." Ide o prvé ustanovenie šiestej hlavy (Výkonná moc) prvého oddielu (Prezident Slovenskej republiky) Ústavy Slovenskej republiky. Právo udelovat amnestiu teda patrí k právam predstavitela výkonnej, a nie súdnej moci a je systematicky zaradené pod "výkonnú moc".

Ústava prostredníctvom cl. 78 ods. 1, 2 a 3 pozná aj iný zásah do výkonu súdnej moci, a to nie predstavitelom moci výkonnej, ale zákonodarnou mocou. Podla ods. 2 uvedeného clánku poslanca nemozno trestne ani disciplinárne stíhat, ani ho vziat do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak národná rada súhlas odoprie, stíhanie je navzdy vylúcené.

Napriek diskutabilnému opodstatneniu tohto ustanovenia je toto stále súcastou ústavy. Tento exkurz je z hladiska interpretácie cl. 102 ods. 1 písm. i) nesporne významný, pretoze rovnaké motívy (rovnaké kritériá) by museli zjavne platit aj pri úvahe o moznosti zrušit uznesenie národnej rady, ktorým sa súhlas na trestné stíhanie odoprie, a to ci uz tou istou národnou radou alebo v inom zlození (napr. po volbách).

Znacný zásah do súdnej moci predstavuje cl. 107 ústavy, podla ktorého mozno prezidenta stíhat len pre úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizradu. Prezidenta nemozno stíhat teda ani za evidentne spáchaný kriminálny delikt.

Systematické zaradenie sporného clánku v ústave viac efektívne vyuzitelných mozností jeho interpretácie neponúka.

V druhom rade, avšak z hladiska podávania výkladu jednoznacne významnejšom, patrí cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy svojimi právnymi úcinkami do systému trestného zákonodarstva. Toto zaradenie zásadným a rozhodujúcim spôsobom ohranicuje priestor, v ktorom o pojme amnestia mozno uvazovat.

Je potvrdením toho, ze cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy nemôze mat samostatnú, izolovanú existenciu a ze by pri jeho interpretácii bolo mozné nevziat do úvahy postupy - pre trestné právo príznacne presne formulované - ktoré s jej udelením priamo súvisia.

Právnym úcinkom (dôsledkom, následkom) udelenia amnestie je objektívny vznik subjektívnej právnej situácie u všetkých osôb, ktorých sa udelená amnestia dotýka. Na druhej strane znamená konkrétne povinnosti pre všetky orgány cinné v trestnom konaní vrátane inštitúcií penitenciárnej starostlivosti a inej trestnej agendy.

Konkretizáciu uvedenej subjektívnej právnej situácie a práv z nej vyplývajúcich nachádzame vo viacerých ustanoveniach zákona c. 141/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov (Trestný poriadok).Všetky tieto ustanovenia majú priamy vztah k ust. § 2 ods. 1 Trestného poriadku, podla ktorého: "Nikto nemôze byt stíhaný ako obvinený inác nez zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon."

Ustanovenie § 11 Trestného poriadku má nadpis: "Neprípustnost trestného stíhania". Podla ods. 1 písm. a) citovaného ustanovenia trestné stíhanie nemozno zacat, a ak bolo uz zacaté, nemozno v nom pokracovat a musí byt zastavené, ak to nariadi prezident republiky, pouzijúc svoje právo udelovat milost alebo amnestiu. Tento dôvod neprípustnosti trestného stíhania je medzi ostatnými dôvodmi uvedený na prvom mieste, pricom aj všetky ostatné dôvody patria medzi také, ktoré ani v budúcnosti nemôzu "odpadnút": premlcanie trestného stíhania, stíhanie osoby zomrelej, stíhanie osôb vynatých z právomoci orgánov cinných v trestnom konaní v prípade odopretia súhlasu na ich stíhanie, nedostatok veku. Podla písm. f) citovaného ustanovenia nie je trestné stíhanie prípustné proti tomu, proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skoncilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. Tá istá podmienka je uvedená pod písm. g) citovaného ustanovenia ohladne stíhania a rozhodnutia iného orgánu na stíhanie trestných cinov oprávneného.

Jedinú moznost pokracovania v trestnom stíhaní poskytuje odsek 2 tohto ustanovenia, podla ktorého sa v trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v ods. 1 písm. a) [a písm. b)], pokracuje, ak obvinený do 3 dní odvtedy, co mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, vyhlási, ze na prejednaní veci trvá. Trvat na prejednaní veci však mozno iba v prípadoch, ked bolo v dôsledku amnestie trestné stíhanie zastavené uznesením, ktoré sa obvinenému dorucuje. Preto ak dôjde k odlozeniu veci podla § 159 ods. 1 a 4 Trestného poriadku, niet zrejme oprávnenej osoby, ktorá by mohla o pokracovanie v trestnom stíhaní ziadat. Odlozenie veci prichádza do úvahy v prípadoch, ak ešte nebolo zacaté trestné stíhanie podla § 160 Trestného poriadku. Vec sa teda odlozí, ak prezident v amnestii nariadi, aby sa trestné stíhanie nezacínalo.

V priamej súvislosti s jednotlivými druhmi amnestie (hromadnej alebo individuálnej) sú ustanovenia § 159 ods. 2 a 4, § 172 ods. 1 písm. d), § 223 ods. 1, § 231 ods. 1 a § 257 písm. b) Trestného poriadku. Všetky tieto ustanovenia v rôznych štádiách trestného konania znamenajú zastavenie trestného stíhania vedeného proti osobe, na ktorú sa v dôsledku udelenej amnestie alebo milosti vztahuje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Amnestiu alebo milost udelenú formou agraciácie alebo rehabilitácie vykonávajú ust. § 363 a § 366 Trestného poriadku a § 69 a § 87 Trestného zákona.

Ziadne ustanovenie Trestného poriadku neobsahuje takú úpravu pre orgány cinné v trestnom konaní, podla ktorej by mohli postupovat v prípade "obnovenia" trestnosti skutkov, páchatelov, výkonu trestu atd. po zrušení amnestie. Z toho teda vyplýva, ze ak Trestný poriadok pri pouzití § 11 ods. 1 písm. a) nepozná moznost zrušenia na základe neho vydaného rozhodnutia prostredníctvom predpísaného konania, je takéto rozhodnutie nezmenitelné.

Týmito závermi sa cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy prostredníctvom svojich dôsledkov a úcinkov v trestnom zákonodarstve vracia do ústavného systému. Podla cl. 17 ods. 2 ústavy: "Nikoho nemozno stíhat alebo pozbavit slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)." Udelenie amnestie ako podklad na vydanie nezrušitelného rozhodnutia v trestnom konaní je dôvodom pre volnejšiu aplikáciu aj cl. 50 ods. 5 ústavy, podla ktorého: "Nikoho nemozno trestne stíhat za cin, za ktorý bol uz právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obzaloby (...)." Znenie tohto clánku je v podstate identické s cl. 4 ods. 1 Protokolu c. 7 k Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd. Podla tohto clánku: "Nikto nemôze byt stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný cin, za ktorý uz bol oslobodený alebo odsúdený konecným rozsudkom podla zákona a trestného poriadku tohoto štátu." Podla ods. 2 tohto clánku: "Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekázku obnove konania podla zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutocnosti, alebo podstatná vada v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvnit rozhodnutie vo veci."

Pouzitie mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré uvedený odsek 2 upravuje, v prípade amnestie do úvahy neprichádza, pretoze jej samotné udelenie nezávisí od úrovne zistenia skutkového alebo posúdenia právneho stavu veci alebo zákonnosti trestného konania v štádiu, kedy bola udelená.

Odporca vo svojom vyjadrení vysvetloval moznost interpretácie cl. 102 ods. 1 písm. i) viacmenej iba na základe právnopolitických hladísk. Argumentoval príslušnostou Slovenskej republiky k spolocenstvu štátov, ktoré prijali dokumenty svojím obsahom a cielmi dotýkajúce sa aspon ciastocne problematiky riešenej v tejto veci.

Odporca pritom uznáva iba politický charakter týchto dokumentov, nepredstavujúcich pre Slovenskú republiku prijatie alebo aspon akceptovanie sankcionovatelných povinností. Konkrétne uvádzanú Deklaráciu OSN c. 47/133 z 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím nemozno podla názoru ústavného súdu vyhodnotit spôsobom, ako sa predkladá vo vyjadrení. Celkom zretelným je totiz dôvod jej formulácie, vzniku a prijatia, v ktorom sa právna situácia Slovenskej republiky predovšetkým v oblasti trestného zákonodarstva neodráza. V kazdom prípade však táto Deklarácia dostatocne dokumentuje postavenie a úlohy amnestie v právnom poriadku jej signatárov. Deklarácia v úvodných clánkoch presne popisuje, co je povazované za "akt násilného zavlecenia osôb", konkretizuje zodpovednost štátu, štátneho orgánu za takéto ciny a v cl. 18 ods. 1 uvádza: "Osobám, ktoré spáchali alebo údajne spáchali trestné ciny uvedené v cl. 4 ods. 1, nemôze byt udelená amnestia na základe zvláštneho zákona o amnestii alebo na základe podobných opatrení, ktoré by mohli mat za následok ich oslobodenie od trestných procesov alebo sankcií." Podla odseku 2: "Vo výkone práva udelovania milosti by sa mala zohladnovat mimoriadna váznost aktov násilného zavlecenia osôb." Dokument neuvádza sankcie za porušenie uvedeného clánku, no z celkového kontextu je nepochybné, ze ak by mal ten zámer, ktorý mu prisudzuje odporca, formuloval by svoj postoj k amnestii inak. A to tak, ze udelená amnestia sa nemusí rešpektovat. Tvorcovia dokumentu si boli vedomí, ze pri udelení amnestie ziadne dalšie trestné stíhanie nie je mozné, kedze nebudú k dispozícii zákonné podmienky jej zmeny alebo zrušenia.

Ústavný súd musí pri výklade ústavnej normy nachádzat a rešpektovat vztahy systémovej koordinácie a systémovej subordinácie. Pritom výklad môze, ako uz bolo uvedené, prebiehat iba v rámci vymedzenom textom normatívnej vety; v jeho priebehu nesmie dochádzat k odchýleniu od zmyslu právnej normy.

Ciele právneho systému determinované princípmi demokratického právneho štátu sa prejavujú vo fungovaní celého právneho systému, co sa však prejavuje odlišným spôsobom v tvorbe a odlišným spôsobom pri interpretácii a uplatnovaní práva. Princípy a zásady, ktoré boli sformulované, zdokonalované a rozvíjané ešte skôr, ako boli zakotvené v texte normatívnych aktov, a ktoré nepochybne prinajmenšom v tomto texte v ich abstraktnej podobe treba nachádzat, nemozno hodnotit úcelovo. Najmä nie tak, aby ich nesporný pojem, obsah a podobne bolo potrebné nachádzat tam, kde ústavodarca vzhladom na formu ústavnej úpravy podstatne alebo absolútne eliminoval ich moznú konkurenciu. Rozhodujúce totiz nie je to, co normatívny akt upravit a vyjadrit mal, ale to, co text skutocne vyjadruje.

Interpretacné postupy musia najskôr stanovit a potom viest k presnému vymedzeniu interpretacného problému a k presnému formulovaniu otázky, ktorá má byt a musí byt interpretáciou rozriešená. Otázka polozená v tejto veci je obsiahnutá v názoroch úcastníkov a zredukovane znie, ci mozno právo prezidenta upravené cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy pouzit na odnatie predtým udelenej amnestie. Z normatívneho textu by teda v kazdom prípade mala vyplývat prinajmenšom prípustnost variantného pouzitia tohto oprávnenia.

Systémová analýza vykonaná v predchádzajúcom texte bola pouzitá na systém ústavného a trestného práva a subsystém noriem upravujúcich trestné stíhanie. Ciele interpretácie dané formulovanou otázkou oprávnovali ústavný súd zastavit sa na úrovni analýzy tohto subsystému. Po jej vykonaní sa potvrdzujú závery gramatického výkladu, ktorý variantné pouzitie cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy nepripúšta.

Z hladiska systematického výkladu treba preto povazovat text sporného clánku na praktické uplatnovanie za dostatocne jasný.

Podla výsledkov tejto metódy výkladu je potrebné cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy vykladat tak, ze právne úcinky amnestie udelenej prezidentom Slovenskej republiky podla cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy sa prejavujú v tých ustanoveniach Trestného poriadku, ktoré upravujú postup všetkých orgánov, pre ktoré je rozhodnutie prezidenta republiky záväzné. Trestný poriadok neobsahuje ustanovenia, ktoré by upravovali postup týchto orgánov po rozhodnutí prezidenta, ktorým by sa právne úcinky predtým udelenej amnestie negovali. Prekázkou v pokracovaní trestného stíhania a výkonu trestu sú cl. 17 ods. 2 a cl. 50 ods. 5 v spojení s cl. 2 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 1 Trestného poriadku.

IV.

Logický výklad spornej právnej normy s pouzitím metód a argumentov vlastných tejto metóde je neefektívny pre celkom jednoznacnú neprípustnost analógie v ústavnom práve, rovnako ako ani v práve trestnom.

Napriek tomu je potrebné uvedomit si, ze argumentácia per eliminationen je všeobecne uzitocná nielen pre výklad práva, ale aj pre jeho tvorbu. Preto sa východiská, s ktorými pracuje, nesporne prejavujú uz pri formulácii vykladanej normy. Tam totiz, kde z právnej normy elimináciou bez akýchkolvek pochybností vyplýva jedno jediné oprávnenie, je nielen zbytocné, ale z legislatívno-technického hladiska by bolo aj neziaduce ustanovit neexistenciu iného oprávnenia.

V.

Pre právo je typická funkcná retaz: tvorba právnych noriem - aplikácia právnych noriem - úplná realizácia oprávnení a povinností subjektmi právnych vztahov - nová tvorba práva atd. Je známe, ze raz utvorená právna norma sa "vzdaluje" od všetkých spolocenských subjektov vrátane jej tvorcu, ktorý je nou sám viazaný. Opodstatnenost tejto skutocnosti vyplýva z rešpektovania jednej zo základných vlastností práva - jeho relatívnej stability, ktorá vnáša do spolocenských vztahov prvok istoty a poriadku. Nielen zakotvovanie výnimiek do právnych predpisov, ale aj ich nesprávna interpretácia oslabuje funkcnost práva ako "rovnakého meradla" a znizuje jeho autoritu ako regulatívneho prostriedku.

Odporca postavil do vzájomnej kontrapozície niektoré princípy a atribúty právneho štátu, výsledkom coho je podla jeho názoru nutnost v konkrétnom prípade potlacit poziadavku, resp. princíp právnej istoty vrátane zákazu retroaktívneho pôsobenia právnych noriem v prospech "... právnych zásad, ktoré sú silnejšie ako nedostatok konkrétnej procesnej úpravy". Podla jeho názoru nemôze byt inštitúcia amnestie urcená na to, "...aby slúzila bezpráviu". Ako uvádza dalej, právny poriadok sa opiera o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvita a verejný záujem. Zrušenie amnestie by podla jeho dalšieho názoru mohlo byt akceptované pod podmienkou, ze je toto opatrenie nevyhnutné prijat v demokratickej spolocnosti. Verejný záujem preferuje napokon ako nevyhnutné kritérium, ktoré sa musí preukázat ako predpoklad zrušenia amnestie. Poukázal pritom na princípy právneho štátu ustanovené v cl. 1 ústavy, ktoré musia umoznit nápravu rozhodnutí prijatých v období vyznacujúcom sa odklonom od demokratického spôsobu uplatnovania verejnej moci. Je dalej toho názoru, ze s uvedeným verejným záujmom v právnom štáte je v súlade moznost prehodnotit rozhodnutie kazdého štátneho orgánu, ktoré pri uplatnení svojej právomoci vydal, vrátane jeho prípadnej zmeny alebo zrušenia bez ohladu na to, ci ide o rozhodnutie vlastné alebo rozhodnutie jeho predchodcu vo funkcii.

S týmito závermi a názormi odporcu nemozno súhlasit z týchto dôvodov:

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty a z neho vyplývajúca ochrana nadobudnutých práv. Nadobúdat práva mozno nielen v civilnoprávnej oblasti, ale aj v oblasti trestnoprávnej. Uz skôr bolo spomenuté, ze nadobudnutými právami treba v konkrétnom prípade rozumiet subjektívnu právnu situáciu osôb, ktorých sa amnestia dotýka. Význam tejto právnej zásady v tomto zmysle chápe - podla obsahu vyjadrenia - aj odporca. Je však toho názoru, ze tento princíp je mozné prelomit v prípade, ak ide o prípad, ked k nadobudnutiu práv došlo za situácie, v ktorej muselo byt jeho nadobúdatelovi zrejmé, ze morálna závadnost ich nadobudnutia môze v budúcnosti viest k ich odnatiu. Pre prípady amnestie treba povazovat tento argument za neopodstatnený.

Nadobudnuté právo v oblasti trestného zákonodarstva má viac podôb. Okrem práv poškodených a iných osôb zúcastnených na trestnom konaní sú to najmä práva osôb, ktoré sú podla Trestného zákona a Trestného poriadku stíhané.

Páchatel a domnelý páchatel môzu byt alebo právoplatne odsúdení, alebo môze byt v ich veci rozhodnuté v závislosti od štádia trestného stíhania tak, ze sa vec odlozí, trestné stíhanie sa zastaví alebo súd vynesie oslobodzujúci rozsudok.

Všetky tieto rozhodnutia podliehajú opravnému konaniu, ci uz na základe staznosti alebo na základe odvolania. Ani staznost, ale ani iný opravný prostriedok nie sú prípustné proti rozhodnutiu o udelení amnestie. Za opravný prostriedok pritom nemozno povazovat postup podla § 11 ods. 2, § 172 ods. 4 alebo § 227 Trestného poriadku. Právnu istotu spocívajúcu v nezmenitelnosti rozhodnutí vynesených orgánmi cinnými v trestnom konaní obcanovi teda zabezpecujú rozhodnutia, ktoré sú právoplatné. Pod právoplatnými rozhodnutiami treba rozumiet tie, ktoré uz nemozno napadnút mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Treba zdôraznit, ze aj pouzitie mimoriadnych opravných prostriedkov podlieha presnej právnej regulácii. Právnu istotu treba chápat ako týmito rozhodnutiami zabezpecenú právnu situáciu, ktorá by podla uvedeného názoru odporcu mohla byt zmenená za predpokladu, ze nejde o ochranu tzv. oprávnenej dôvery v právo, pretoze ochranu tejto dôvery si nezaslúzi neoprávnené spoliehanie sa na právo.

V tejto súvislosti je potrebné upozornit na to, ze odporca nesprávne povazuje za retroaktívnu normu (alebo retroaktívne pouzitelnú) nie priamo clánok 102 ods. 1 písm. i) ústavy, ale zdôvodnuje retroaktívne pôsobenie svojho rozhodnutia z 8. decembra 1998 o "úprave" amnestie udelenej predsedom vlády 3. marca 1998 a 7. júla 1998. Obsiahla argumentácia o povahe aktu, ktorým prezident republiky oznamuje udelenie amnestie, nemá v tejto veci opodstatnenie a je pre podanie výkladu cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy irelevantná. Samotný clánok 102 ods. 1 písm. i) ústavy celkom nepochybne retroaktívnou právnou normou nie je. Z toho dôvodu sú úvahy o tom, aké závery plynú z obsahu zákona c. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pokial sa tento týka amnestie prezidenta republiky, úvahami, ktoré smerujú nie k výkladu cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, ale k výkladu kazdého jednotlivého rozhodnutia o amnestii, co predstavuje celkom inú rovinu a oblast skúmania.

Preto retroaktívne pouzitie neretroaktívnej normy popri principiálne neprípustnej spätnej úcinnosti právnych noriem nastoluje zrejmú protiústavnú situáciu.

VI.

Trestné ciny, zo spáchania ktorých sú podozrivé osoby, na ktoré sa vztahujú amnestie z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 pod cl. V a VI, resp. I a II, sú nepochybne závaznými skutkami s vysokým stupnom spolocenskej nebezpecnosti. Najmä trestný cin zneuzívania právomoci verejného cinitela podla § 158 Trestného zákona spolu s ostatnými trestnými cinmi proti poriadku vo veciach verejných a trestných veciach verejných cinitelov nemozno spáchat bez súcasného porušenia cl. 2 ods. 2 ústavy. Páchatel, ktorý sa ich mal dopustit, konal v úmysle spôsobit inému škodu alebo zadovázit sebe alebo inému neoprávnený prospech tak, ze po a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, po b) prekrocí svoju právomoc alebo po c) nesplní povinnost vyplývajúcu mu z jeho právomoci. Podla § 158 ods. 2 písm. c) Trestného zákona je okolnostou podmienujúcou pouzitie vyššej trestnej sadzby spôsobenie znacnej škody alebo iného, obzvlášt závazného následku. Je nepochybné, ze "iným, obzvlášt závazným následkom" je napríklad obzvlášt závazný zásah do osobnej slobody obcana alebo do jeho iných základných práv a slobôd. Iné okolnosti, na úrovni pojmových znakov trestného cinu, ktoré by predstavovali gradáciu stupna spolocenskej nebezpecnosti, ustanovenie § 158 Trestného zákona nepozná. Spáchanie trestného cinu v organizovanej skupine je v zmysle § 34 písm. g) Trestného zákona všeobecne pritazujúcou okolnostou. Prakticky to isté platí pre trestný cin marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda podla § 157 Trestného zákona.

Ústava, Trestný zákon ani iný relevantný právny predpis neobsahujú ustanovenia, ktoré by niektoré z trestných cinov uvedených v Trestnom zákone alebo niektorých páchatelov vylucovali z práva prezidenta udelit amnestiu. Prezident republiky vyuzitím práva udelit amnestiu vstupuje svojím rozhodnutím medzi súdnu moc a obcanov. Udelením amnestie preruší ich vzájomnú väzbu, vztah a ako štátny orgán a predstavitel "vládnej moci" preberá na seba zodpovednost za svoje rozhodnutie.

Na udelenie amnestie (individuálnej milosti) neexistuje právny nárok, ani nepatrí k základným právam alebo slobodám obcanov. Prezident republiky teda nie je povinný amnestiu alebo milost udelit. Subjekt, na ktorý sa amnestia alebo milost vztahuje alebo má vztahovat, si ju nemôze vynútit. Všetky úvahy o vhodnosti, primeranosti, osobnom rozsahu a podobne amnestie spadajú preto do rozhodovacej fázy, výsledkom ktorej je, ze prezident amnestiu alebo milost neudelí alebo udelí.

Moznost zmeny amnestie in fraudem popiera jej zmysel. Udelená amnestia sa vztahuje na trestné ciny, tresty, prípadne má osobný rozsah. Abolicná forma sa vztahuje na ciny spáchané pred vyhlásením amnestie. Ci však ide o trestné ciny, tresty alebo konkrétne osoby, ide o konanie alebo jeho dôsledky súvisiace s konaním proti záujmom chráneným trestným zákonom. Preto si osoba, na ktorú sa udelená amnestia vztahuje, nemôze byt vedomá toho, ze svoje práva jej udelením (inak vynútitelné štátnou mocou) nadobudla v rozpore s morálkou a pod. V rozpore s morálkou bolo uz a iba konanie, v dôsledku ktorého sa dostala, alebo je v podozrení, ze sa dostala do rozporu so zákonom.

Argumenty odporcu spocívajúce v tvrdení, ze i pri zrušení amnestie ostáva stíhaným osobám zachované právo prezumpcie neviny, právo na to, aby o ich vine alebo nevine rozhodoval nezávislý súd, nie sú nálezité. Tieto práva patria k základným právam a slobodám podla II. hlavy ústavy a s udelovaním amnestie nemajú ziadny súvis.

Z uvedeného podla názoru ústavného súdu vyplýva, ze problematika ochrany nadobudnutých práv má v trestnoprávnej oblasti osobitný charakter a povahu. Odlišuje sa od ochrany nadobudnutých práv v civilnoprávnej oblasti bez ohladu na to, ci ide o právo súkromné alebo právo verejné, pretoze nepozná moznosti zásahov do nich odôvodnených a odôvodnitelných poziadavkami verejného záujmu. Naopak, vo verejnom záujme a v súlade so zásadami právneho štátu je presné dodrziavanie právnych predpisov všetkými úcastníkmi právnych vztahov. Ak naráza efektívnost právneho systému pri aplikovaní oprávnení subjektmi, ktoré nimi disponujú, na prekázky vytvorené chybnými prezumpciami, nie je to téma na riešenie otázok de lege lata, ale de lege ferenda.

Ústavný súd prostredníctvom výkladu cl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy zaujal stanovisko, ze ziadne rozhodnutie, ktorým prezident Slovenskej republiky podla trestnoprávnych hladísk zhoršuje postavenie osôb, ktoré nadobudli udelením amnestie, sa nemôze opierat o oprávnenie vyplývajúce z uvedeného clánku ústavy.